Ak sa chcete dozvedieť niečo viac zo života a tvorby našej kultúrnej osobnosti a šíriteľa odkazu ľudových tradícií pána Jozefa Búciho, môžete tak učiniť práve vďaka tejto vysokoškolskej odbornej práci, ktorú v rámci prezentácie na Študentskej vedeckej a odbornej konferencii napísala jeho vnučka a naša vyštudovaná umelkyňa DiS. art. Bronislava Šajgalíková rod. Búciová.

 

Zo života a tvorby Jozefa Búciho

„Práca prezentuje osobnosť a tvorbu Jozefa Búciho, ktorý sa zaslúžil o zachovanie zvykov v obci Dolná Ždaňa. V práci sa snažím analyzovať jeho scenáre, ktoré napísal pre dolnoždanskú folklórnu skupinu. Práca obsahuje aj niekoľko notových ukážok piesní. Keďže piesne boli jednou z dominujúcich vecí v  scenároch, môžeme si vďaka nim lepšie predstaviť melodiku a spevnosť danej oblasti. Na konci práce uvádzam spomienky niektorých členov folklórnej skupiny, ktorí popisujú fungovanie folklórnej skupiny. Cieľom práce je poukázať na to, aký dôležitý môže byť pre svoju oblasť šíriteľ ľudových tradícii.“

„Vďaka jeho dôslednej práci a mimoriadnej osobnosti s umeleckými schopnosťami majú pre nás jeho scenáre veľkú náučnú a estetickú hodnotu. Počas scénického prezentovania scenárov folklórnou skupinou sa sústredil Jozef Búci na reprezentačnú a zábavnú funkciu predvedenia. Tieto funkcie však nikdy nestaval nad vernosť obsahu.“

Detstvo a dospievanie

„Doma sa s ostatnými deťmi najradšej hrávali hry na Piceka, Jánošíka, Nemcov, Partizánov. Boli to: „…rôzne takéto klasické hry pre chlapcov…väčšinou sme sa hrávali vonku na pažiti a tam to nemalo chybu. Mať loptu bolo veľkou vzácnosťou, väčšinou boli urobené z handier. Ako jediný mal futbalovú loptu, ktorú mu darovala ako osem ročnému jeho stará mama. „To si pamätám, že táto stará mama moja… tak tá mi raz k môjmu sviatku kúpila futbal. No, to bola rarita v celej dedine…chlapci sa išli za tým futbalom dolámať.“

„V ľudovej škole v Dolnej Ždani vychodil 5 rokov. Ľudová škola bola „jednotriedka“ a počas vojny ich učitelia Gálusovci pozývali k sebe do kuchyne, pretože sa báli vojenského útoku na školu. To bolo počas prvej triedy. Trieda bola zariadená lavicami, tabuľou a voľnou lavicou vpredu, nazývanou tiež dereš alebo somárska lavica. Sedieť v nej bola veľká hanba. Učili sa tak, že ten kto vedel pekne písať, písal na tabuľu a ostatní odpisovali z nej do zošitov. Často hrávali aj divadelné hry, vystúpenia O vĺčkovi, Ujo Rojko kráľom a iné. Vyššou školou bola „meštianka“. Chodili do nej pešo po drevenom moste, pretože sa nachádzala v susednej dedine v Hliníku nad Hronom.“

„V Banskej Bystrici sa mu veľmi páčilo. Spomína si, že sa často hovorilo: „Za živa v Bystrici, po smrti v nebi.“ V tom čase sa začalo obdobie, ktoré najviac formovalo jeho osobnosť z hľadiska záujmu o kultúru. Veľmi na neho vplývali profesori, ktorí mali vrúcny vzťah ku kultúre. Jedným z nich bol aj profesor Schofr, matematik. Pod jeho vedením hrali od Martina Kukučína Mladé letá. Hru režíroval Kákoš z Bratislavy, hrali aj s vtedy veľmi známymi hercami napríklad s Paľom Bielikom a s Martou Černickou, s ktorou tancoval. Počas hrania hry mali družbu s Táborom a Prahou, kde aj vystupovali. „To boli krásne zážitky, veselosť, no ako študenti. Samozrejme morálka a dôslednosť boli na prvom mieste.““

„Popri strednej škole tancoval v dolnoždánskom folklórnom súbore. Začal v ňom tancovať ako 15 ročný a bol najmladším účinkujúcim. V tom čase ho už prijali k mládencom. Zaplatil v krčme s ďalšími piatimi kamarátmi mládenecký krst. Zvolil si krstného otca zo starších mládencov, ktorý mu bol vzorom. Potom už mohli chodiť večer sami po dedine. Viac ich nenaháňali starší mládenci. „To sa vedelo, tento zaplatil, tento nezaplatil.“ Páčilo sa im to, boli na to hrdí. O dva roky na to v Dolnej Ždani tento zvyk zanikol.“

Folklórne formovanie

„Domáce zázemie bolo kultúre veľmi naklonené. Odmalička rád počúval piesne, ktoré spieval jeho otec. Aj sestra Emília vedela krásne spievať. Prirodzene sa tak u neho vyvinul záujem o ľudovú pieseň. Ľudové piesne často počúval aj v rádiu. „Bola to radosť počúvať, a vtedy mi tak prirástlo k srdcu to folklórne dianie nášho Slovenska.“ Napísal niekoľko scenárov k folklórnym pásmam. Prvýkrát napísal scenár pri príležitosti osláv narodenín svojej sesternice, Eleny Čepčekovej. Spevácka ženská skupina, poprosila Jozefa Búciho, aby vymyslel a napísal k tejto príležitosti pásmo. Keďže mal tvorivú osobnosť a skúsenosti s rôznymi estrádami, prirodzene pôsobil ako vhodný človek na túto úlohu. Po dlhom presviedčaní, na ktorom má veľkú zásluhu jeho manželka Filoména, napísal pásmo Rok na dedine. Toto pásmo aj celé scénicky pripravil. Ako sám o tom povedal: „to všetko kvôli Čepčekovej. Sála bola do prasknutia plná. Malo to šmrnc“.“

„S Elenou Čepčekovou sa stretával veľmi často. Bohatým zdrojom inšpirácie boli aj rozhovory s ňou. Ona sa venovala skôr umeleckému písaniu poézii a prózy. Spolu s ňou a s bratrancami chodili na Vianoce a Nový rok po rodine spievať a vinšovať. „Veľmi radi sme chodili po domoch spievať, bola to krásna zvyklosť.“ Vedomosti hlavne získaval od ľudí, ktorí ešte vykonávali tieto „pomaly zabudnuté“ práce a zvyky. Najmä však z toho, keď sa rozprával so staršími pltníkmi a gazdami, ktorí chodili na „dolniaky“ počas žatevných prác. Najviac mu rozprával o týchto prácach otec Eleny Čepčekovej, Ondrej Kaša. Človekom, ktorý mu radil v rozličných tradíciách bola „starká Pavleje“, mama jeho ženy. V minulosti sa zúčastňovala na každej dôležitej udalosti, ktorá sa konala na dedine. Vďaka všetkým zvykom a piesňam, ktoré poznala bola veľmi vyhľadávanou. Práve s ňou pri písaní scenárov veľa diskutoval o danej problematike. Vo svojich scenároch sa snažil verne zachytiť život skôr narodených ľudí, generácie pred nimi. Spomína si, že aj vďaka tomu bola ich folklórna skupina veľmi obľúbená v rámci celého žiarskeho okresu.“

Rok na dedine

„Cez zimu sa často konali priadky, počas ktorých sa spievali tematické piesne: Praďme že len, praďme, V Dolnej Ždaňi každí mesiac alebo Načo som na sveťe. Ženy sa prekárali, spievali si a očakávali mládencov, ktorí im vrabcami vždy rozlietali perie. Pri príchode ich „poponúkali hriatôm“ a mladé dievčence si s nimi aj zatancovali. Scéna bola pripravená ako gazdovská izba s lavicami, stolmi, kolovratmi a praslicami. Po piesni: Dňes sa mi o ťebe zdalo nasleduje scénka, ktorej účelom bolo naznačiť, ako to bývalo v rodinách, v ktorých chce raz žena nad mužom vládnuť a inokedy muž nad ženou. Scénka sa nazývala: „Na spevácky.“ Bola kritická, vtipne zobrazovala súčasný život na dedine. Znázorňovala ako išli ženy na spevácky a ako pokritizovali všetko, čo na dedine bolo zle. Muži sa na to vždy tešili, pretože mohli ísť do krčmy. Scénka sa odohrávala v súčasnosti. Počas nej sa však spievali prekáravé ľudové piesne ako: Kač, kač, Kačena, Pri stuďienki prala plienki a iné. Bola to scénka veselá, ktorá mala u ľudí veľký úspech.“

Páračky

„Páračky sa odohrávali večer. Scenár bol napísaný preto, že: „to bola zvyklosť, ktorá sa u nás robila. Ženy, ktoré chovali husi si nazbierali perie a nechali si ho do obdobia vianočného. Vtedy oddychovali po sezónnych prácach a mohli začať párať perie. Na páračkách sa mi najviac páčili dedinské prekáračky, ktoré ospevovali slobodné dievčatá a mládencov, ktorí boli zúčastnení na páračkách.““

„Najzábavnejšou časťou bol príchod mládencov, ktorí vbehli dnu a pustili vrabcov do peria. Na skúšanie programu si autor spomína: „Nacvičovalo sa dobre, ľudia boli disciplinovaní, účinkovali mladí aj starí. Pásmo sa hralo aj v kultúrnom dome. Po vypustení vrabcov bola veľká sranda. Ostali v sále lietať až do druhého dňa a ráno sa vypustili von“.“

Pltiarstvo

„V scénke sa predvádzal aj krst nového pltníka, kde sa ho pýtajú, či bude plniť rozkazy, hájiť právo pltníka a či dá na cestách pokoj ženskému pokoleniu. Na poslednú požiadavku nechce pristúpiť, avšak po bitke po zadku veslom súhlasí aj s touto podmienkou. Na rade je už samotný krst: „Splnil si všetky podriadenia a stávaš sa riadnym pltníkom. Dodrž, čo si prisľúbil!“ Potom dostane trikrát po zadku veslom so slovami: „Hore Hronom, dole Hronom a vždy len Hronom!“ Po krste sa lúčia piesňou: Keť som ja choďieval. Nastupujú na plte a odchádzajú. Ľudia sa začínajú pomaly rozchádzať až na jedno dievča, ktoré ostáva dlho hľadieť za pltníkmi.“

„Pred vystúpením si spravili plte. Pri pódiu plť, ktorá bola na kolieskach ťahali a pltníci pri tom kývali. „Obecenstvo tlieskalo ako strhané.“ Všetky pásma mu boli srdcu blízke, považoval ich za „dolnoždansky klenot“, ktorý mohol vystaviť na folklórnych slávnostiach. „Bolo nezvyklé. Ľudia ho prijali s aplauzom.“ Vystupovali s ním na folklórnych slávnostiach na Podhorí aj na 12. folklórnych slávnostiach pod Poľanou, na Detve.“

Včelárska nedeľa

Nedobrý muž, syn či zať, žena, svokra, dcéra mať, pravidlom sa starým riaď, udobriť ho medom hľaď.“

„V scenári sa spomína zápis z kláštora v Hronskom Beňadiku, ktorý dokazuje chov včiel v Dolnej Ždani už v roku 1760. Zo 14 úľov boli včelári povinný odvádzať dane v podobe vosku, medu aj medoviny. Ďalšie zápisy o včelárení pochádzajú až o vyše sto rokov neskôr, a to z roku 1898. V tom roku začal včeláriť Štefan Prôčka a od jeho včelárenia sa začína odvíjať vznik včelárstva v obci.“

Príprava na jarné práce

„Na gazdovský dvor prišli ľudia a hlásili sa gazdovi na pomoc. Preberali sa „krumple“, ženy triedili mak, semiačka repy a spievali si. Starší gazdovia zaúčali mladých, ako sa má siať jačmeň a žito. Raz zasiali gazdovia a druhýkrát to po nich opakovali mládenci. Spievali sa piesne: V našom dvoreDolnoždanske šíre pole. Pokojnú atmosféru prác narušila len roztržka medzi manželmi, keď žena hrešila muža. Bol pripitý a sial žito nie na ich roli, ale na susedovej. Občas sa dievčatá posmievali mládencom  prekáračkami ako im siatie nejde. Po skončení prác sa začali zberať domov a popri tom želali gazdom veľa úžitku z úrody.“

Na Kašeje vŕšku

„Pásmo bolo napísané v roku 1986. Zachytávalo zábavu na dedine. Zábavy sa robili vonku na voľnom priestranstve preto, lebo neboli iné dostupné priestory pre zábavu mladých ľudí. Účinkovali v nej hlavne mladí ľudia. Hlavnou témou je dedinská tancovačka, na ktorej sa niektoré gazdiné začnú hádať, že jedna druhú po dedine ohovára. Prebieha vtipný dialóg: „Počuj Pavla, či ty ten jazyk máš na ohováranie alebo aj na modlenie…….Podľa božej pravdy viac na modlenie…..Fuj, že ma budeš ohovárať, že si na páračkách viacej vypijem……Ty piješ a určite si ožratá aj včil….“ Znázorňoval sa denný život, teda hádky medzi susedami, ale aj ich udobrenie.“

„„Ľudia boli prekvapení, že som to ešte ako 50 ročný dokázal zatancovať.“ Aj v scenári sa pripomenula táto skutočnosť slovami: „Jano, 50-ka na krku a ty krepčíš ako mládenec…To ja by som už nedokázav. Tú stávku si vyhral……Štefan platíš, nedá sa nič robiť. Teraz už len k Líškovi a fľašu kúpiť.“ Išlo o stávku, či dokáže za „pálenô“ zatancovať odzemok.“

Zo spomienok účinkujúcich

„Voľakedy sa žilo veselšie, Jozef Búci zakomponoval do pásiem ťažkú prácu avšak ukázal, že bol vždy aj čas na zábavu.“

Najväčší problém bol s chlapmi. Ani jeden, ani druhý nechcel ísť.“

„Ako posledné sa nacvičovalo pásmo Páračky k príležitosti 620. výročia obce Dolná Ždaňa. Gabriele Ružičkovej sa zdalo, že pri nacvičovaní nebola súhra medzi mladšími a staršími účinkujúcimi. „Oni chcú nacvičiť ale iným štýlom, nie ako voľakedy. Nemali k tomu taký vzťah. Chceli to nacvičovať po novom, nie tak ako to má byť. Aj spôsob spevu dievčat bol úplne iný. Dnes dievčatá kričia po východniarsky. Voľakedy sa tak však nespievalo v Dolnej Ždani, spievalo sa jemnejšie.““

Spomínam si, ako nám staršie ženy počas páračiek rozprávali strašidelné príbehy o vodení svetlonosov. Spievali sa aj početné piesne, hlavne prekáračky. Na to si najviac pamätám. Keďže môj manžel chodil zamlada vyvádzať šibalstvá s chlapcami na páračky, tieto svoje spomienky sa snažil zapracovať aj do scenárov.“

„Aby sa pásmo čo najviac približovalo k tomu ako sa voľakedy žilo, poprosil o pomoc Jozef Búci „starkú Pavleje“. „Počas nacvičovania pásma Páračiek zavolal Jozef Búci starkú Pavleje a tá nás učila ako máme priasť. Vtedy bolo veľmi veselo, pretože žiadna z nás nikdy nepriadla. Museli sme sa to naučiť aby bolo všetko tak, aby to bolo čo najdôveryhodnejšie.““

Fotografie z rodinného albumu

1

Jozef Búci pri tanci vo folkórnej skupine z Dolnej Ždane ako 15 ročný, v kruhu druhý sprava.

2

Scénka Na odvode. Jozef Búci v strede.

3

Jozef Búci pri tanci vo folklórnom pásme Na Kašeje vŕšku v roku 1986.

4

Ženská spevácka skupina v pásme Páračky.

5

Celá folklórna skupina, v roku 1996.

Kompletnú prácu o živote a tvorbe Jozefa Búciho od DiS. art. Bronislavi Šajgalíkovej rod. Búciovej si môžete pozrieť TU.